Ako sa správať k stavbám povojnového modernizmu? Čo možno považovať za dobrú prax, ktorá sa na ne vzťahuje?
starostlivosť a údržba
Veľká budova v centre mesta. Fasáda pokrytá nánosmi špiny a bezmyšlienkovitou reklamou. Interiér s poškodenou dlažbou. Okolie pozostávajúce z rozbitých chodníkov. Obraz všeobecne známy.
To, čo sa nám na prvý pohľad môže zdať ako zastaralé, škaredé a nefunkčné, však nemusí byť hneď hodné zatratenia. Za povrchovými kozmetickými vadami sa často skrýva zdravá konštrukcia, umelecké diela, zachovaný pôvodný mobiliár.
Takéto budovy nepotrebujú nákladnú modernizáciu a premeny. Nezriedka stačia menšie úpravy, odstránenie reklamných bannerov, reštaurátorský zásah alebo očistenie.
Dom umenia v Piešťanoch (1974 – 1980) je dôkazom, že i vyše 40-ročná stavba si vďaka zodpovednej, dlhodobej starostlivosti dokáže navonok i vo vnútri udržať pôvodný charakter. Pravidelná údržba predlžuje životnosť materiálov, vedie k uchovaniu autentických prvkov a zároveň šetrí výdaje viažuce sa na veľké rekonštrukcie.
pamiatka
S pojmom pamiatka sa nám väčšinou spája stredoveký hrad či renesančný zámok. Pamiatky modernej architektúry sú však rovnako dôležitým kultúrnym dedičstvom. Vyhlasovanie stavieb za národné kultúrne pamiatky už dávno nie je obmedzené len na historické stavebné obdobia. Okrem historickej hodnoty sa totiž posudzujú i hodnoty umelecké, architektonické, spoločenské. Vek budovy tak nie je rozhodujúcim kritériom a „mladá“ pamiatka ničím nezvyčajným.
Slávna vila Savoye vo Francúzsku sa stala po dokončení v roku 1931 dôležitou stavbou nielen z hľadiska estetiky. Zhmotnenie ideí a princípov novej modernej architektúry jej v dejinách vynieslo postavenie natoľko významné, že ešte za života architekta Le Corbusiera (v rokoch 1958 – 1967) prebehol proces vyhlásenia za pamiatku, ako aj jej pamiatková obnova. [1]
Ak sa posunieme bližšie k súčasnosti, nájdeme i príklad, keď stavba získala status pamiatky takmer bezprostredne po ukončení stavebných prác. Termálne kúpele vo švajčiarskom Vals (1986 – 1996), od architekta Petra Zumthora, sa stali pamiatkou len dva roky po svojom otvorení. V tomto prípade boli argumentom vysoké architektonické kvality diela hodné zachovania pre budúce generácie.
Z nášho sledovaného obdobia spomeňme komplex univerzitnej nemocnice v nemeckom meste Aachen (1971 – 1985). Rozsiahly súbor budov sa vyznačuje unikátnym konštrukčným systémom, ktorého technologický charakter podčiarkujú výrazné exteriérové potrubia. V danom prostredí ide o ojedinelý príklad tzv. high-tech architektúry, aj preto stačilo menej než tridsať rokov, aby sa stala pamiatkovo chránenou. [2] Pripomeňme, že nemocnica naďalej plní funkciu špičkového medicínskeho zariadenia. To, že sa stavba stane pamiatkou, tak nemusí znamenať jej zakonzervovanie a brzdu pre ďalší rozvoj.
V našom prostredí ešte pretrváva istá rezervovanosť voči pamiatkovej ochrane stavieb 2. polovice 20. storočia. Aj tu však badať mierny progres. Svedčí o tom napríklad vyhlásenie budovy Slovenského rozhlasu v Bratislave (1969 – 1984) za Národnú kultúrnu pamiatku. Pôvodne odmietavý postoj ministerstva k návrhom pamiatkovej ochrany bol po rokoch prehodnotený, a tak sa posledný z nich v roku 2017 dočkal schválenia.
zachovanie umeleckého diela
Pre mnohé stavby vznikajúce v 60. až 80. rokoch minulého storočia sú dôležitými prvkami určujúcimi ich celkové vyznenie aj umelecké diela. V tej dobe nebolo nezvyčajné, že výtvarníci a výtvarníčky spolupracovali na architektonických zadaniach už pri prvotných návrhoch. Vznikali tak mozaiky, reliéfy, voľne stojace plastiky – diela vyznačujúce sa širokou výrazovou paletou, od objektov v duchu socialistického realizmu až po štylizované figúry a číru abstrakciu. Túto prax podporoval aj vtedajší stavebný zákon, ktorý ukladal povinnosť vyčleniť z rozpočtu stavby isté percento na umenie. Výtvarné realizácie v architektúre a jej bezprostrednom okolí však neboli paušálne brané len ako nutný doplnok alebo okrášlenie. V istých prípadoch sa stali neodmysliteľnou súčasťou budovy a s architektúrou tvorili prirodzený, organický celok.
Množstvo umeleckých diel vo verejnom priestore bolo po roku 1989 odstránených, a to i napriek tomu, že nedisponovali ideologickými obsahmi. Prvotné prudké odmietnutie a vymedzenie sa voči produkcii minulého režimu následne zmutovalo do stavu, keď prichádzame o kvalitné diela z dôvodu ľahostajnosti, nepozornosti či nevedomosti. Mozaiky miznú pod celozateplenou fasádou, sochy ustupujú novým parkoviskám.
Prípad keramickej mozaiky od Jarmily Dicovej-Ondrejkovej a Mikuláša Dica na fasáde budovy Centra sociálnych služieb v obci Ptičie pri Humennom je svetlým príkladom, keď sa dokázalo predísť znehodnoteniu v dôsledku rekonštrukcie. Vďaka angažovanej verejnosti a pochopeniu vlastníka a správcu objektu sa zateplenie fasády neuberalo devastačným smerom, a dielo tak neskončilo prekryté izolačným materiálom. Napriek tomu, že stavba neoplýva mimoriadnymi kvalitami, dielo na stene kultivuje verejný priestor a sčasti i samotnú budovu. Na tomto príklade vidíme, že aj objekt spadajúci skôr do sekcie priemerného stavebníctva než architektúry, môže obsahovať výtvarné diela, ktoré by mali byť zachované, a to nielen pre ich umelecké kvality, ale i z dôvodu nášho rešpektu k autorskému právu tvorcov.
akceptácia
Dejiny nezastali, spoločenské podmienky sa menia, a mení sa tiež pohľad na architektúru. Zmena vkusu, ako aj veľké historické i epizodické udalosti a kolektívne nálady istej doby, majú vplyv na naše vnímanie materiálnej kultúry. [3] To, čo bolo v nedávnej minulosti zavrhované, dnes začína byť časťou spoločnosti prijímané. Od nekritického odsúdenia a nálepiek ako „komunistické monštrá“ (Východ) a „symboly byrokratickej tyranie“ (Západ) sa pomaly odpútavame a na architektúru danej doby už vieme nazerať aj bez vopred formovaných negatívnych emócií.
Bývalý Palác kultúry (1976 – 1981) na Vyšehrade v Prahe je výsledkom ambiciózneho projektu, kde sa skĺbili kvalitné dobové materiály s mimoriadnym výtvarným umením a výrazným architektonickým gestom. Stavba plnila primárne funkciu kultúrno-spoločenského stánku, nemožno však poprieť fakt, že vtedajšia moc v nej našla využitie aj pre svoju politickú reprezentáciu. I keď bola svojou funkciou a formou poplatná režimu a dobe, v ktorej vznikla, ignorovanie a zničenie jej kvalít by bolo priveľkou materiálnou a kultúrou stratou. Adaptácia na súčasné Kongresové centrum nám ukazuje, že ani politicky problematická minulosť nemusí byť zábranou k tomu, aby sme sa dokázali dívať späť a nadväzovať na to hodnotné. „Rebranding“ budovy, ktorá hostí významné svetové konferencie a kongresy, postavený na vyzdvihnutí kvalít brutalistickej architektúry, dobového designu a umeleckých diel, svedčí o istej spoločenskej akceptácii. Okrem toho, súčasný správca sa dnes usiluje o to, aby sa na prázdny podstavec pred budovou vrátila socha zobrazujúca ženu s dieťaťom, ktorá bola z pôvodného miesta v roku 1998 odstránená.
rekonštrukcia
Azda najnáročnejšou úlohou, pred ktorou vo vzťahu k architektúre povojnového modernizmu stojíme, je nájsť rovnováhu medzi opravami, adaptáciami a rekonštrukciami budov tak, aby vyhovovali dnešným nárokom, a aby boli zároveň uchované ich pôvodné hodnoty. Je pochopiteľné a vítané, že chceme tieto budovy zveľaďovať a ich prevádzku zefektívňovať. Stavebné úpravy však neraz vedú k modernizácii, ktorá pretvára architektonický výraz, čím sa stráca pôvodná kvalita a autentickosť.
Stratégie, ako k problematike pristúpiť, sa rôznia. Rekonštrukciu môžeme poňať ako obnovu a snahu o uvedenie do pôvodného stavu. Tento prístup sa vzťahuje predovšetkým na stavby najvyššieho rangu, často pamiatkovo chránené. Preto aj hovoríme o pamiatkovej obnove. Ďalšou možnosťou je rekonštrukcia v zmysle výraznejších zmien a intervencií do objektu. Aj tu je však potrebné mať na pamäti pôvodnú architektúru a prestavby či iné stavebné zásahy vykonávať uvážene.
To, ako sa postaviť k rekonštrukcii, sa líší prípad od prípadu. Svoju rolu zohráva architektonicko-historická dôležitosť a jedinečnosť stavby, jej funkčná náplň, aj stav, v akom sa nachádza. Všeobecne však platí, že je dôležité zohľadniť odborné zhodnotenie významu konkrétnej architektúry, jej hodnotné prvky, to, či vieme niektoré prvky reštaurovať, vymeniť za kópie alebo ich nahradiť podobnými. A v neposlednom rade i to, aké sú naše finančné možnosti a technologické nároky.
Nedávna rekonštrukcia areálu Múzea Slovenských národných rád v Myjave, špecificky prístavby pamätníka zo 60. rokov, je vydareným výsledkom obnovy architektúry.
Dominantné prvky fasády v podobe oceľových zasklených stien s oknami a plechovými parapetmi bolo nutné vzhľadom na opotrebovanie vymeniť. Nahradili ich však rovnako subtílne hliníkové rámové konštrukcie s izolačným trojsklom, vďaka čomu sa zlepšili tepelno-izolačné vlastnosti a zároveň sa nezmenili celkové proporcie. Predišlo sa aj zatepleniu, ktoré by výrazne zmenilo hmotu objektu. Tvrdé brizolitové omietky boli v natoľko dobrom stave, že postačovali len menšie „záplaty“ v miestach narušenia. Podobne šetrný prístup s ohľadom na zachovanie materiálovej a ideovej podstaty bol zvolený aj v interiéri.
Ako uvádzajú samotní autori, zámerom nebolo „(…) priestor modernizovať alebo prerobiť, ale umocniť a jazykom súčasnej architektúry podporiť jeho historickú kvalitu. Tak, aby sa súčasný vstup stal kultivovaným partnerom východiskového stavu.“ [4]
Pri pohľade na finálnu realizáciu je jasné, že autorský tím stavil na rešpekt a citlivosť. Dokázali rozlíšiť, čo je nutné zachovať v pôvodnom stave a čo môže byť aktualizované, prípadne upravené podľa nutnosti dnešných požiadaviek.
Monika Kicová
[1] O vile Savoye ako priekopníckej stavbe na poli pamiatkovej ochrany modernej architektúry viď MURPHY, Kevin D. The Villa Savoye and the Modernist Historic Monument. Journal of the Society of Architectural Historians [online]. 2002, 61(1), 68 – 89 [cit. 2021-11-15]. ISSN 0037-9808. Dostupné z: doi:10.2307/991812
[2] SCHEURMANN, Ingrig. Historical Monument Status for Bleak Buildings? On issues of evaluating and mediating Brutalist building. In: Brutalism: Contribution to the international symposium in Berlin 2012. Zurich: Park Books, 2018, s. 162 – 163.
[3] Viac k premene vnímania a popluarity brutalistickej architektúry od 40. rokov po súčasnosť viď LACK, Anthony a Jackson KORYNTA. Changes in the structure of historical consciousness and the perception of architectural style: A case study in the popular perception of Brutalism from 1945 to 2019. Świat i Słowo [online]. 2020, 34(1), 179 – 210 [cit. 2021-11-15]. ISSN 1731-3317. Dostupné z: doi:10.5604/01.3001.0014.3074
[4] Rekonštrukcia areálu Múzea Slovenských národných rád v Myjave. Archinfo [online]. 2020, [cit. 2021-11-21] Dostupné z: https://www.archinfo.sk/diela/obcianska-stavba/rekonstrukcia-arealu-muzea-slovenskych-narodnych-rad-v-myjave.html